Szienkewicz - Quo vadis

Za vrchol tvorby Henryka Szienkewicza sa dá považovať  historický román Quo vadis. Je to príbeh  pojednávajúci o láske k Bohu, ktorá dokáže premeniť človeka na lepšieho skrz – že vraj - Spasiteľove učenie.  Odohráva sa počas krutého panovania cézara Nera v Ríme. Mal som to šťastie sa dostať k nemu až po ďalších príbehoch (Ohňom a mečom, Pán Wolodyovsky, Púšťou a pralesom), ktoré napísal tento poľský mág historickej literatúry.

Szienkewicz napísal daný román na konci 19.storočia a tak ako vtedajšia spoločnosť aj tá dnešná ho vníma rozporuplne. Náboženské motívy sú hybnou silou knihy  - pokora, česť, úcta a láska k priateľom i nepriateľom má zásadný vplyv na celý dej. Ide ale o príbeh až príliš náboženský? Nemyslím si to, veď historicky verne zobrazená doba, prostredie a chovanie obyvateľov Ríma na úsvite nového veku považujem za najvernejšie prevedenie rímskych čias v novodobej literatúre. Čitateľ má pocit, že autor mal časový stroj, ktorým si pomáhal pri tvorbe. Ja osobne som mal dojem, že ani scény v seriáloch Rím, či Spartakus sa nevyrovnali tomu, čo dokázal opísať Szienkewicz.

Všetko začína príchodom hlavnej postavy Vinicia, veliteľa légií na Východe, k priateľovi, svojráznemu milovníkovi slasti a života Petroniusovi – arme elegantovi, hlavnému estétovi a poradcovi samotného cézara Nera. Priviedol ho k nemu cit, aký ešte nezažil,  láska k mladej žene, hlavnej hrdinke príbehu. Zverí sa priateľovi, že sa zaľúbil do Lýgskej princeznej Lýgie , ktorú vychovávajú  v dome váženého Aula ako dôkaz toho, že kráľ Lýgie nebude útočiť na rímsku ríšu. Dievčina však nežije ako zajatkyňa, ale požíva náklonosť celej rodiny, ktorá ju považuje za vlastnú. Vinicius ju zazrel iba pár krát, ale od prvej chvíle po nej túži a nedokáže myslieť na nič iné. Čaká, že mu Petronius poradí, ako si ju získať, no ten namiesto toho volí návštevu Aula, aby mohol na vlastné oči zistiť, čo sa dá robiť. Potom ale Petronius urobí chybu z mylného presvedčenia, že to čo chce on mu cézar povolí a bude šťastím pre Vinicia a Lýgiu.  Nero preto na jeho radu vydá rozkaz aby Lýgiu odvedli na Palatín, do Nerovho paláca, aby sa tam opäť stretla s Viniciom a zúčastnila sa rímskch orgií. Tu pod vplyvom všadeprítomnej neresti a opitosti Vinicia, Lýgia chápe, že sa v ňom sklamala a keď sa k nej snaží žiadostivo pritúliť, vynorí sa na scéne Lýgiin verný strážca Ursus apomáha jej v úteku. Nebolo by ale možné utiecť z paláca, keby nebolo kresťanov – novej nábeženskej sekty, ktorá uctieva jediného Boha milosrdenstva.

A tak začína duel medzi svetskou mocou a kresťanskou láskou k blížnemu, ktorá dokáže pretvoriť aj tých najväčších hriešnikov a pohanov. Čitateľ sleduje postupný prerod Viniciovej výbušnej povahy, ktorá na základe prežitých útrap, pochybností a zúfania zavrhne starú vieru a prijme učenie Spasiteľa za vlastné. Vrcholom diela je však postava pôžitkára Petronia, ktorý sa starého života nedokáže  vzdať aj napriek tomu, že Kristus sľubuje svojim nasledovníkom po fyzickej smrti večný život duše. Ako sa jeho priateľ mení, ich postoje sa čoraz viac vzďaľujú a vytvára sa medzi nimi priepasť nepochopenia. Našťastie, sila ich priateľstva nakoniec pretvrá až do konca a rozhodne aj o osude lásky Vinicia a Lýgie. Zaujímavá je aj postava Lýgie, ktorá od začiatku cíti určitú náklonosť k Viniciovi, je však otrasená tým, ako si ju chcel veliteľ získať a že ju chcel iba za súložnicu. V momente, keď sa Viniciov pokus o únos na vlastnú päsť nevydarí, zachráni veliteľa od smrti Lýgia, ktorá prikáže Ursusovi, aby ho nechal na žive. Záchranu Vinicia má na svedomí Kristovo učenie, ktoré hovorí o odpustení a tiež fakt, že Lýgii bol Vinicius spočiatku sympatický.  Následne na to sa ale princezná kajá z nečistej lásky, pretože miluje hriešnika a túži iba po náklonosti k Bohu. Apoštol Peter ju ale presvedčí, že ich spoločnému citu Spasiteľ nebude prekážať ale ak to bude jeho vôľa tak im požehná.  Vplyv krestaňskej „logiky“ je citeľný najmä v druhej polovici knihy, no ani tak nie je podľa mňa príliš zfanatizované. Zobrazuje skôr vieru medzi prostými ľudmi tak ako to hlásal Kristus a cirkevné dogmy tú nie su ešte tak citeľné i keď svedectvá apoštolov sú z vedeckého hľadiska dodnes nedokázateľné. 

Medzi ďalšie zaujímavé postavy sa radia aj apoštoly Peter a Pavol, ktorí prichádzajú do Ríma rozprávať o živote Ježiša a spoločnými silami si získavajú ďalšie „ovečky“. Smiešnou až strašidelnou figúrkou je určite aj cézar Nero, ktorý nemyslí na ľud, iba na vlastnú poéziu s cieľom zložiť veľkolepejšiu báseň akou bola Homérova Iliada. Táto snaha vrcholí zapálením Ríma a sledovaním horiaceho mesta. Autorove vykreslenie postáv je fantastické, každá čo i len malá postavička, ktorá sa mihne na stránkach diela je plne plastická. Prostredie a jednotlivé scény sú farbisté a popísané do detailov. Priveľa dlhých viet mi vadilo a nezvykol som si na to až do záveru. V tomto diele som pobadal až príliš detailné opisy , ktoré síce pôsobia veľkolepo, ale  veľakrát mi prídu ako zbytoční . Je však polemizujúce, či by údernejšie kratšie vety dielu pomohli, alebo skôr naopak.  

Kniha je rozdelená na tri logické časti s dvoma hlavnými líniami s vlastným vyvrcholením v závere každej časti, či už ide o nájdenie Lýgie, spálenie Ríma alebo ukrižovanie tisíciek kresťanov. Každý z vrcholov je veľkolepý a jedinečný – ponúka nám dramatické momenty plné hrôzostrašných scén ľudskej brutality, egoizmu, strachu, krutosti a cynizmu. Je to historická sonda do povahy človeka, ktorý sa musel vyrovnať s tyraniou vládcov, otroctvom a neprávom, čo prispelo k vzniku kresťanskej cirkvi na úsvite prvého storočia nášho letopočtu.